Majstrovstvá sveta v americkom Solitude
Z Kanady som sa presunul do Salt Lake City v USA, kde ma čakali majstrovstvá sveta na prelome januára a februára. Poviem vám, že na letisku v Toronte to bola celkom sranda, lebo v ten deň bol jediný priamy let do Salt Lake City. Všetky tímy teda leteli tým istým lietadlom a objem batožiny bol enormný. Na letisko som prišiel 2,5 hodiny pred odletom, no let som skoro zmeškal. Dôvod bol jednoduchý, na letisku bol len jeden pás na odbavenie nadrozmernej batožiny a ten sa pokazil.
Všetku batožinu sa mi podarilo odbaviť 10min pred plánovaným odletom a to bol za mňou ešte český tím. Kontroli na letiskách v USA sú fakt komplikované a trajú dlho. Už som bol zmierený s tým, že let som nestihol. Bolo nás však viac, preto nakoniec lietadlo čakalo a odletelo so 45 min meškaním. Na letisku v Salt Lake CIty ma už čakal Fritz (tréner), ktorý doletel z Európy skôr. Prvú noc sme strávili ešte v centre mesta a od pondelka sme mali objednané ubytovanie na okraji mesta, čo bolo bližšie k stredisku Solitude, kde sa konali preteky v skicrosse a snowboardcrosse.
V pondeok sme mali ešte voľno, takže som si dal lahký tréning vo fitku. V utorok bolo na programe testovanie trate - organizátor vybral 4 mužov, ktorý mali otestovať trať. My ostatní sme sa len pozerali a skúmai nástrahy trate. Úprimne, všetci boli z trate sklamaný, lebo bola pomerne jednoduchá, no za to rýchla. Niektoré skoky boli veľmi zle postavené, takže bolo jasné, že ich budú musieť prerobiť. Na MS a OH bývajú trate vždy problematické, lebo tú istú trať využívajú aj snowbaordisti, ktorí idú pomalšie.
V stredu a vo štvrtok sme už absolvovali tréningy v trati. Tie prebehli v poriadku, ale bolo treba upraviť cieľový skok, ktorý neskutočne kopal (ako môžete vidieť na mojom videu). Ja som mal oba dni problém na dragone - kombinácia 4 vĺn za sebou, kde sa išlo vo vysokej rýchlosti a dali sa skákať rôzne kombinácie. Stále som sa pokúšal o kombináciu 3-1 no nikdy mi to nevyšlo čisto. Bol som z toho už dosť frustrovaný a preto sme sa rozhodli v piatok ísť v kvalifikácii na istotu s kombináciou 2-2. Našťastie mi to vyšlo pekne čisto...
V kvalifikácii som dal čistú jazdu a po dojazde do cieľa som bol na 31.pozícii. Do finále postupuje 32 ľudí. Vedel som však, že na štarte sú ešte dvaja rýchli taliani. Moje predpovede sa nanešťastie potvrdili a obaja ma predbehli. Skončil som na nepopulárnom 33.mieste a na postup mi chýbalo 17 stotín sekundy. Asi vám nemusím opisovať moje psychické rozpoloženie, bol som fakt nasratý! Bola to zatiaľ moja najlepšia jazda v živote a bol som najbližšie k tomu, dostať sa do finále. Trvalo mi 2 dni, kým som sa z toho ako tak dostal a dokázal som si povedať, že je to len šport.
Finále som však sledoval už len ako divák... V nedeľu na obed som letel už naspäť do Európy a fakt som sa netešil na cestu, lebo ma čakali 3 lety.
- Salt Lake City => Amsterdam
- Amsterdam => Oslo
- Oslo => Viedeň
V Osle mi končila jedna letenka, takže som si musel vyzdvihnúť batožinu a ísť na nových check-in. Počas letu z USA som spal asi 2 hodiny, takže som bol neskutočne rozbitý z časového posunu. Každopádne som rád, že som stihol všetky lety, lebo to bolo dosť na tesno.
Doma som bol len 2 dni, ktoré som využil na vybavovanie víz na preteky do Ruska a vo štvrtok už som cestoval ne európsky pohár do nemeckého Grasgehrenu. O tom, ako sa mi darilo až na budúce ;)
Barty
Komentáre